Nie je dôležité kto som. Ani moje meno. Ani koľko peňazí mesačne pre seba a svoju rodinu generujem.
Ostatní ma vnímajú ako cieľavedomého a húževnatého. Dokonca som vraj ten, čo v každom probléme dokáže vidieť príležitosť a využiť ju. A kto nepozná moje výsledky a stavy účtov tak by to na mňa nikdy nepovedal, niečo ako tichý zabijak.
To neviem, ja vnímam, že som extrémne neefektívny a lenivý. To je však peniazom jedno. S jedným však dokážem súhlasiť, som nenápadný a je to jedným z kľúčových faktorov úspechu (nielen monetárneho).
Chceš vedieť, či som lepší ako ty?
No len si to porovnaj:
Vyrastal som ako jedináčik, keďže všetci súrodenci boli ohodne starší...
V škole to nebolo med lízať, koktal som a celú základnú školu som bol ustráchaný a psychologicky šikanovaný.
Mimo školy som takmer celé moje detstvo strávil manuálnou prácou (na poli, v záhrade, zima-leto-jeseň-zima). Nebolo nezvykom ako som prišiel posledný júnový deň zo školy domov, v jednej ruke vysvedčenie s vyznamenaním, v druhej ruke kniha Rozprávok ako odmena za najlepšieho žiaka a doma na stole konfrontujem odkaz na lístku v znení "Vezmi hrable a príď za nami na pole! Mama".
Mimo manuálnej práce je ešte pekné vedieť, že sme nikdy neboli na dovolenke. Vlastne... pamätám si jednu udalosť z útleho dectva, keď sme boli s rodičmi jedno sobotné poobedie na malom lokálnom kúpalisku v neďalekom Liptovskom Jáne.
Mama bola až do dôchodku upratovačka, celý život strávila na kolenách zmývaním schodov. Otec zas bol celý život opravár traktorov, celý život zhrbený nad sústruhom na miestnom jednotnom roľníckom družstve.
Napriek tomu, že by sa dalo predpokladať, že kvôli dekadentným robotníckym pozíciám oboch rodičov, "žiť z ruky do úst", nám nikdy nič nechýbalo. Na druhej strane, tak ako to bolo s dovolenkami, rovnako to bolo aj s ostatnými pôžitkami, žiadne neboli. Nikdy.
Bola len manuálna práca, večerná telka a tichá domácnosť.
Oh, aby som nezabudol, drezúra na dennom poriadku bola aj v zmysle: Prišiel som s novým nápadom typu chcem hrať futbal, šach, volejbal - na všetko bola doma reakcia typu "Načo? Načo ti je taká somarina?"
Čo sa týka peňazí, tak od útleho dectva mi boli ako výsledok masového komunistického vymývania mozgov vštepované "pravdivé" zákonitosti fungovania tohto sveta typu:
"Chudobný človek = poctivý človek.",
"Peniaze majú len tí čo kradnú." a
"Kto nekradne, okráda svoju rodinu".
Nikdy mi to nejak "nerezalo". Vnímal som akúsi čudnú disharmóniu medzi mojim pozorovaním a indoktrináciou svojich rodičov. Videl som, že môj otec je chudobný, takže je poctivý, ale sem tam niečo ukradne, ale nie je bohatý, ale neokráda svoju rodinu.." WHAT THE FUCK? Niečo tu nesedí a logický klam to nie je.
Hneď ako to bolo možné, som po Strednej škole vypadol do sveta. Najprv zahraničie, potom univerzita (vtedy to malo ešte váhu, hoci rovnakú nepoužiteľnosť ako dnes, všakže pán inžinier?). Jediným mojim kritériom pre ďalšie pôsobenie po dovŕšení 18 roku života bolo jedno - čím ďalej z domu.
Necháp ma zle, mojich rodičov som vždy miloval a dali mi veľa. Naučili ma pokore a tvrdej práci. No od určitého momentu som potreboval ďalej rásť a to sa už v malej dedinke s tými istými priateľmi a názormi nedalo.
Mal som to po odchode z domu jednoduchšie - nemal som žiadne zostatkové koníčky ani záľuby a jediné, čo som mal bolo, že chcem pre seba a pre svoju budúcu rodinu mať taký život ako si zaslúžia. Mohol som sa plne sústrediť na generovanie príjmu.
Nikdy som nebol "klasicky" zamestnaný hodinovo, ale každého zamestnaného človeka obdivujem.
Začínal som od piky.
Pár rokov na to prišlo Euro. Tá pika sa z-tridsať-násobila.
Potom prvá stovečka, pár stoviek, moja prvá tisícka... To som bol šťastný, lebo som ako mladý chlapec vygeneroval sám a bez klasického zamestnania viac ako moji rodičia dokopy.
Ďalší mílnik prišiel pár rokov na to, keď som konečne dobil ďalšiu mesačnú métu 5,000.- Spomínam si ako by to bolo včera. Prišiel som jeden víkend domov, otec práve kopal kanál a ja mu hovorím niečo v zmysle: "Prekonal som svoj najlepší mesiac v živote, vieš koľko?" Nikdy som nerozoberal s rodičmi peniaze, preto jeho odpoveď sa priblížila tej správnej až na 7. pokus. Pre porovnanie - bolo to viac ako on za celý rok tvrdou manuálnou prácou. Slzy mu vyhŕkli do očí, súhlasne pokýval hlavou a tá hrdosť, ktorú som vnímal by sa dala krájať. Vďaka za to, že si ma naučil pracovať a že si mi dal možnosť pozorovať, že v živote sa manuálnou prácou nikdy živiť nebudem. Odpočívaj v pokoji.
No a odvtedy to už len rástlo.
Možno neviem o peniazoch všetko na svete, ale na to, aby človek nemusel mať žiadneho šéfa, žiadne fixné povinnosti, mohol si spočítať na prstoch jednej ruky v prípade nutnosti koľko hodín musí tento týždeň "odpracovať" aby si so svojou rodinou mohol žiť ako pán celý mesiac - k tomu mám, čo povedať a chcem. Prečo? Pretože sa to dá. Vždy som mal mentora a sám mentorujem ďalších ľudí. Prečo? Pretože mne samému to pomáha... Človek musí neustále spochybňovať svoje presvedčenia ohľadom peňazí, sú to jediné limity, ktoré človek má a na to je sám prikrátky.
Peniaze robia z človeka lepšieho človeka. Samozrejme nehovoríme o skutočných podvodníkoch a mafiánoch. Verím v karmu a teda čistú hru. Dlhodobé prežitie sa dá postaviť len na pevných základoch a tie musia byť čisté, či morálne alebo legislatívne. Inak sedíš na sude s pušným prachom a žiješ v strachu, kedy ti kto zaklope na dvere - či už ten, čo si ho "odžubal", alebo súdruhovia z Finančnej správy či Daňového úradu.
Tento manifest je len príkladom toho, že sa to dá. No a ako sa to dá? O tom je a bude tento blog.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára